Stretávame sa s nimi bežne, stoja zopár desiatok centov, vo vede je štandardom, že občas spadnú na zem a rozbijú sa. Niektoré kozmetické chybičky dokážu opraviť sklári, niekedy už len smutne zametáme črepiny, špinavé od chemikálií, a opatrne ich vysypeme do koša s názvom “sklo - kontaminované”.
Pri pohľade na črepiny by však málokomu napadlo, že borosilikátové sklo, ktoré práve ukončilo svoju životnú púť vo forme kadičky, má dlhšiu históriu, ako krajiny moderného sveta.
Za prvých sklárov, napriek počiatočným nejasnostiam o tom, ako veľmi vyvinutou civilizáciou boli, považujeme Feničanov, ktorí vo vonkajších ohniskách vytvárali z kusov obsidiánu prvé sklenené kúsky. Sklo sprevádzalo všetky neskoršie civilizácie, cez Sýrčanov, Egypťanov a Rimanov až do stredoveku, kde sa v 16.storočí stali Benátky centrom sklenej výroby a obchodu.
Prvá manufaktúra laboratórneho skla, tesne pred začiatkom 19.storočia, vznikla v Nemecku. Práve Nemecko bolo dlhodobo jediným dodávateľom skla pre vedcov, hoci k dnešnej kvalite malo ďaleko - produkcia bola založená na sodno-vápennom skle, presne takom, v akom si dnes kúpime malinovku.
Nemecko stratilo svoj sklený monopol až s príchodom prvej svetovej vojny, kedy bola Amerika odstrihnutá od svojho jediného dodávateľa a lokálni sklári boli donútení produkovať aj chemické sklo. Bola to práve americká spoločnosť Corning glass works, ktorá po odstávke z Nemecka vytvorila prvý prototyp borosilikátového skla, a to v roku 1915. Ich prvé domáce výrobky pod značkou Pyrex zožali veľkú vlnu úspechu, napriek miernemu prepadu tržieb po konci vojny, kedy sa niektorí dominujúci odberatelia vrátili k Nemcom.
Novobjavený druh laboratórneho skla bol väčší boom, ako si môžeme dnes myslieť. V laboratórnych podmienkach je veľmi dôležitých niekoľko vlastností všetkých pomôcok, ktoré používame - musia byť sterilné, prípadne ľahko umývateľné; málo tepelne rozťažné, teda odolné vplyvom teploty, ktorú dokážeme za bežných podmienok vyvolať kahanom; no a v neposlednom rade musia byť inertné, teda nereaktívne voči vzduchu a drvivej väčšine bežne používaných chemikálií. Klasické sodno-vápenaté sklo malo jedinú chybu: nedokázalo zvládať teplotné šoky. Vynález borosilikátového skla eliminoval aj tento nedostatok.
Stará známa kadička, jedna z najpoužívanejších v labákoch, nezmenila svoj tvar a účel už veľmi dlhú dobu - až s príchodom nového druhu skla nadobudla ešte všestrannejšie využitie. V tomto čase mala už len jediný problém - bola pomerne krehká a vcelku šmykľavá. Pyrex tento problém šikovne vyriešil prídavkom teflónu pod jej zobáčik, teda najkrehkejšiu časť. Nová kadička bola preto pevná, teplu odolná, menej krehká a použiteľná úplne všade, či ide o jednoduché, no menej presné meranie objemu, alebo ako vyvolávacia nádoba na chromatografiu, ako si budete môcť zažiť v pokusoch v našom vedeckom kuriérovi.
Kadička, spolu s inými laboratórnymi pomôckami a chemikáliami na zaujímavé pokusy môže pricestovať aj k vám - stačí, ak vyplníte za školu registračný formulár na webe TU. A nezabudnite si pri najbližšom pokuse spomenúť na to, že táto nepostrádateľná chemická kamoška má pôvod starší, než mayský kalendár :) M.